Očkovanie slúži na ochranu pred infekčnými chorobami. V princípe funguje ako pomôcka, ktorá pomáha imunitnému systému naučiť sa zareagovať v prípade, keby sa stretol so skutočne vážnou infekciou. Obranný systém tela si akoby „nanečisto“ vyskúša, ako sa má brániť.
Organizmus sa proti nákaze bráni komplexným mechanizmom, ktorý nazývame imunitný systém. Pozostáva z buniek (kostnej drene, lymfatických uzlín, kože a ďalších) a látok, ktoré tieto bunky vytvárajú. Takéto látky voláme protilátky, vytvárajú sa napríklad na ochranu pred mikróbmi.
Takáto imunitná pamäť sa následne telu zíde v prípade, že sa stretne so skutočnou nákazou v reálnom svete. Obranný mechanizmus už vtedy vie, ako by mal zareagovať. Ochorenie tak vôbec neprepukne, prípadne je jeho priebeh oveľa menej rizikový, ako by bol v prípade, keby telo takýto typ útoku na seba predtým vôbec nepoznalo.
Princípom očkovania je naučiť imunitu, aby začala telo brániť. Robí sa to však spôsobom, pri ktorom organizmu prakticky nehrozí skutočné nebezpečenstvo. Vakcíny obsahujú antigény, ktoré simulujú domnelý útok baktérií či vírusov na telo. Práve na tieto antigény, teda látky, ktoré vyvolávajú imunitnú reakciu tela, obrana zareaguje.
Antigény sú zvyčajne rôzne bielkoviny a polysacharidy (velké komplexné molekuly zložené z cukrov). Tvoria ich napríklad časti baktérií či vírusov. Môžu nimi však byť aj ďalšie látky, napríklad peľ rastlín, ktorý vyvolá alergickú reakciu.
Predpokladá sa, že prvé pokusy fungujúce na princípe očkovania sa objavili už niekedy v 16. storočí v Ázii. Už zo sedemnásteho storočia sú známe zmienky o postupoch, keď sa látky získané od ľudí nakazených kiahňami podávali nenakazeným, aby sa tak lepšie chránili pred pr.padným ochorením. Špekuluje sa však, či takéto praktiky existovali v Indii už okoloroku tisíc nášho letopočtu.
Európa zrejme prevzala praktiky očkovania od Turkov a častejšie sa začali objavovať začiatkom 18. storočia. Otec imunológie, anglický lekár Edward Jenner vyskúšal svoju slávnu vakcínu proti kiahňam v roku 1796, založená bola na kravských kiahňach. Kľúčové však bolo najmä to, že Jenner pokusmi ukázal, že zaočkované osoby boli proti kiahňam imúnne.
Očkovanie funguje proti takým mikróbom či vírusom, proti ktorému dokážeme imunitný systém naučiť brániť sa. Teda dokážeme vytvoriť taký antigén, proti ktorému nasleduje imunitná reakcia a telo si túto stratégiu obrany dokáže zapamätať. Teoreticky by však očkovanie mohlo fungovať aj proti ďalším problémom, napríklad niektorým druhom rakoviny.
Problémom je, že nejestvuje jedna rakovina – rakovina je vždy personalizovaná a v skutočnosti to je veľa druhov rakovín, pri mnohých stále netušíme, ako vôbec funguje ich mechanizmus. Špecifickým prípadom je rakovina krčka maternice, zhubný nádor, ktorý spôsobuje ľudský papilomavírus. Jestvuje proti nemu očkovanie.
V niektorých krajinách sveta sa očkuje povinne a celoplošne (Česko, Slovensko), v iných je očkovanie dobrovoľné s tým, že ho poisťovne plne hradia vakcíny. Ak sa nazaočkujete a ochoriete, môže sa stať, že následky a liečbu zaplatíte v plnej výške.
Vďaka rôzny prístupom k očkovaniu je potom odlišná aj situácia z pohľadu ochorení – a to vrátane vyspelých z.padných krajín. Lokálne epidémie sa preto vyskytujú aj v Taliansku, Nemecku či Spojených štátoch a prepuknú tam, kde sa objaví nad kritické množstvo nezaočkovaných jedincov.
O stave globálneho imunizačného programu pravidelne informuje Svetová zdravotnícka organizácia. Viac informácií sa dá získať na jej stránkach.
V Československu sa deti povinne začali očkovať v roku 1958. Začalo sa s detskou obrnou, záškrtom, teta nom a čiernym kašľom. Už v priebehu troch rokov lekári dosiahli takmer stopercentnú zaočkovanosť a tieto ochorenia prakticky vymizli. Dnes sa u nás objavujú ojedinele, vyskytuje sa najmä čierny kašeľ.
